Vznik múzea

Priehrada Liptovská Mara zatopila historicky najvýznamnejšiu a najkultivovanejšiu časť Liptova - kotlinu, rozprestierajúcu sa v údolí Váhu. O jej budovaní rozhodla vláda v roku 1964 a o rok neskôr sa začalo s výstavbou. V roku 1974 sa začala napĺňať až do celkového objemu 360 miliónov kubíkov vody. Pod hladinou priehradného jazera zostali úplne, alebo z časti, také významné obce ako Liptovská Mara, Parížovce, Sokolče, Ráztoky, Dechtáre, Paludza, Liptovská Sielnica, Bobrovník, Čemice, Prosiek - Zádiel, Vlachy, Vlašky, časť Liptovského Trnovca a Liptovskej Ondrašovej.

Pod vodou zostali nielen sídla a príbytky ľudí, ale aj tisícročia histórie, vzácne pamiatkové objekty a prírodné lokality. Vyspelé a vybudované obce, ľudské sídla, polia lúky - toto všetko nenávratne zaliali vody Váhu. V tomto prostredí sa však nachádzali aj vzácne kultúrne a historické pamiatky, majetok a pamäť národa, ktoré nesmeli byť zničené. Bolo potrebné ich zachovať. Išlo najmä o gotický rímsko-katolícky kostol Panny Márie v Liptovskej Mare, gotický kostol Panny Márie v Liptovskej Sielnici, drevený evanjelický artikulárny kostol v Paludzi, goticko-renesančný kaštieľ v Parížovciach, drevené zrubové roľnícke a remeselnícke domy, ale ešte aj ďalšie desiatky kostolov, kaštieľov a kúrií, pamiatok drevenej ľudovej architektúry. V záujme záchrany najcennejších hnuteľných a nehnuteľných pamiatok z tohto územia bol vypracovaný projekt ich premiestnenia. Okrem dreveného artikulárneho kostola z Paludze, ktorý bol nanovo postavený ako živý kostol v obci Svätý Kríž, bolo plánované vybudovať tieto pamiatky v rámci Múzea liptovskej dediny v Pribyline. Jeho výstavba bola spojená so zámerom Krajského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici - budovať regionálne múzeá v prírode ako formu záchrany stavebnej kultúry.

Architektonickú štúdiu vypracoval a objekty pre výstavbu vybral riaditeľ spomínaného ústavu Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc. Jeho štúdia bola rozsiahla a veľkorysá. Pozostávala z troch celkov, ktoré mali reprezentovať jednotlivé typy zástavby dedinských sídiel - hromadnú dedinu s ulicovou zástavbou, potočnú dedinu so zaujímavými vodnými a technickými stavbami a formu reťazového osídlenia, v ktorom mali byť postavené domy určené na turistické ubytovanie.

O vytvorení múzea v prírode za obcou Pribylina sa rozhodlo na rokovaní na Okresnom národnom výbore v Liptovskom Mikuláši v septembri 1971 a o rok neskôr bol položený základný kameň budúceho múzea. Od roku 1973 sa začali budovať prvé objekty. Hoci v prvých rokoch bol dostatok finančných prostriedkov, stavba išla veľmi pomaly, keďže generálny dodávateľ Pamiatkostav Žilina nemal dostatočné kapacity na výstavbu múzea v prírode. Napokon sa v roku 1990 pre nedostatok finančných prostriedkov stavba úplne zastavila.

Výstavba múzea v prírode trvala viac ako 20 rokov, a keď ho v roku 1991 Liptovské múzeum v Ružomberku dostalo do správy, bolo to len stavenisko s nedobudovaným kaštieľom a kostolom, bez hospodárskych stavieb a drobnej architektúry. Zásluhou aktivít a pracovného nasadenia pracovníkov Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku boli v rekordne rýchlom čase - od apríla do augusta - sprístupnené prvé expozície.