Keď kostol ohrozila voda, doba ho nenechala zmiznúť

Svätomarský kostolík tvoril dominantu marského údolia. Dnes je najcennejšou expozíciou Múzea liptovskej dediny.

Keď pred šesťdesiatimi rokmi začalo byť jasné, že vodné dielo Liptovská Mara bude stáť, okamžite vznikol problém, ako zachrániť najcennejšie pamiatky z tohto územia. Údolie, ktoré mali zaplaviť vody priehrady, bolo totiž posiate vzácnymi stavbami nie len svetského, ale i cirkevného typu. Medzi nimi sa mimoriadne vynímal kostol Panny Márie v dedine Liptovská Mara. Patril medzi najstaršie, najväčšie a najvýznamnejšie na tomto území. Vedelo sa, že je mimoriadne starý – predpokladala sa jeho existencia najneskôr v 13. storočí, ale mnohí bádatelia zachádzali ešte ďalej do minulosti (často sa spomínala jeho predpokladaná templárska minulosť). Bolo jasné, že bol najvýznamnejší – veľmi dlhú dobu bol sídlom liptovského prepošstva. Hmota jeho stavby obsahovala mnohé architektonické prvky, ktoré si zaslúžili ochranu. Preto bol na zreteli od počiatkov snáh o pamiatkovú starostlivosť v marskom údolí. Ako ale ochrániť kostol pred vodami vodného diela? 

Kostol Panny Márie v Liptovskej Mare

Kostol v Liptovskej Mare predstavoval cenné dielo v zmysle architektonických hodnôt. Ukazoval vývoj architektúry na danom území od stredoveku po barok. Barokové vybavenie dopĺňajúce mohutnú neskorogotickú svätyňu, zaklenutú bohatou sieťovou klenbou, obsahujúcu mimoriadne cenné a kamenársky kvalitne spracované pastofórium, veľkorysý priestor dvojlodia so stĺpmi so zdobenými hlavicami a antropomorfnými maskarónmy a renesančná mohutná veža so zvonicou a tesársky veľmi zaujímavou vnútornou konštrukciou boli natoľko cenné a pre Liptov mimoriadne, že kostol nemohol ani v dobe pred ani počas normalizácie komunistického režimu v Československu len tak zaniknúť. 

Prvý plán – ponechanie na mieste

Pôvodne sa rátalo, že kostol zostane na svojom mieste. Dôvod bol jasný – vody priehrady by kostol priamo nezasiahli ani pri maximálnej prevádzkovej hladine. Avšak zabúdalo sa na katastrofickú hladinu priehrady – v prípade prírodnej kalamity, ako veľké povodne, či rýchle topenie veľkého množstva snehu – by bol úplne zaplavený. Preto vzišiel druhý návrh – kostol zostane na pôvodnom mieste, ale bude chránený sypanými hrádzami. Aj tu však odborníci narazili na katastrofickú hladinu priehrady – aby valy ochránili kostol, museli by byť tak vysoké, že by kostol spoza nich nebolo ani vidieť. Preto bol aj tento spôsob záchrany kostola zamietnutý. Navyše, do rozhovorov zasiahli aj geológovia, ktorí na základe výskumov oblasti okolo kostola určili, že hrozí zosuv pôdy po skalnom podloží v prípade napustenia priehrady. Ak by skutočne došlo k zosuvu pôdy, bolo možné, že by sa kostol zviezol s ňou. Trhliny, ktoré bolo vidieť v murive stavby už pred výskumami, tento predpoklad len potvrdzovali. 

Presunutie kostola

Ďalším spôsobom záchrany kostola v Liptovskej Mare mal byť jeho presun na nové miesto. Vyhliadnutá bola poloha asi o 200 metrov ďalej smerom na severozápad (miesto dnešnej križovatky ciest pod archeoskanzenom Havránok). Toto miesto sa javilo geologicky stabilnejšie a oveľa lepšie chránené pred vodami priehrady, ktorá tu už nemala dosiahnuť. Navrhnuté boli dve alternatívy presunutia. Jedna predpokladala panelizáciu objektu na časti (svätyňa, loď, veža, sakristia, krovy) a ich postupný presun na nové miesto. Táto alternatíva bola ale zamietnutá, pretože trhliny v stenách by mohli spôsobiť rozpad muriva. 

Druhou alternatívou bolo nadvihnutie celého objektu. Predpokladalo sa oddelenie stavby od základového muriva priečnym rezom stien na úrovni dlažby prízemia. Predtým by bolo potrebné rozobrať všetky konštrukčné prvky, ktoré sa dali, aby sa stavba odľahčila (krov veže a lodí, drevené stropy, vnútorné zariadenie). Následne by došlo k vystuženiu stien, aby sa predišlo ich poškodeniu a zabezpečila sa ich stabilita. Následne by sa pod konštrukciou objektu vytvoril nosný systém – buď železobetónové dosky, alebo oceľové rošty a zdvíhacie zariadenie dostatočne silné na to, aby unieslo obrovskú váhu stavby. Tu sa javila ako problém nejednotne rozložená váha stavby – najmohutnejšia bola veža kostola a rozmerná svätyňa so sieťovou klenbou, ktorú nebolo možné odstrániť.  

Zlom v projektoch

Tri alternatívy záchrany kostola, o ktorých sme písali vyššie, pochádzajú z obdobia pred rokom 1970, teda sú prvotné a sú z čias pred uskutočnením všetkých potrebných výskumov a meraní. Tie sa uskutočnili na prelome 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia. Hoci odhalili mnohé zaujímavé informácie z minulosti kostola a definitívne určili dobu jeho vzniku, umožnili aj detailnejšie preskúmať konštrukciu objektu, ktorá sa javila ako natoľko poškodená zubom času, že nebolo možné realizovať jej celkový prevoz. Tak isto sa ako astronomické javili aj predpokladané finančné náklady, ktoré by boli na takýto mamutí projekt pamiatkovej ochrany vynaložené. Muselo sa pristúpiť k prehodnoteniu celého projektu a prineseniu nových riešení.

Stavba kópie kostola

Ako najrealistickejší variant riešenia záchrany svätomarského kostola sa javila stavba „hmotovej a priestorovej rekonštrukcie objektu“. Povedané jednoduchšie - stavba kópie objektu podľa presných plánov. Do kópie objektu mali byť vsadené všetky dôležité pôvodné prvky – ostenia okien a dverí, stĺpy, oblúky, víťazný oblúk, pastofórium, časti klenby, rozeta, krov veže a lode – na ich pôvodné miesta. Ďalšia otázka vyvstala s budúcim umiestnením kópie kostola. Prvotná myšlienka bola zasadiť ho na kopec nad dedinkou Hliník na severnom okraji priehrady Liptovská Mara, kde sa mal stať kultúrno-osvetovým centrom s muzeálnou expozíciou stredovekého umenia Liptova. Tu však nastali administratívne problémy (územné rozhodnutie, stavebné povolenie, zamerania) a technické problémy (stavba prístupovej cesty, zameranie terénu, vybudovanie inžinierskych sietí, dočasné umiestnenie pôvodných architektonických prvkov do vybudovania novej stavby). Staviteľov tlačil čas, vzhľadom na blížiaci sa termín napustenia priehrady, preto sa rozhodli neriskovať prieťahy s úradmi a staviť na istotu.

Posledné slovo

Istotou v tomto prípade bolo zaradiť kostol medzi objekty, ktoré budú postavené v areáli liptovského národopisného múzea v prírode, ktoré bolo neskôr premenované na Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. Tým sa obišli administratívne a technické problémy a zabezpečila by sa včasná demontáž pôvodných prvkov a ich bezpečné uskladnenie. V roku 1973 následne prebehol reštaurátorský prieskum stavby a transfer (sňatie) už zistených nástenných malieb z kostola, v rokoch 1973 až 1974 hĺbkový archeologický a architektonický výskum stavby a vytypovanie všetkých prvkov vhodných na prenesenie na nové miesto. Tie boli hneď po výskumoch demontované a uskladnené v rozsiahlych skladoch v skanzene v Pribyline a postupne pripravované na ich osadenie do kópie. Kostol sa v skanzene budoval postupne od roku 1983 do roku 1998, ako vedecky presná a verná kópia pôvodného objektu. Aby sa dosiahla aj pôvodná charakteristická dominantná poloha na kopci nad dedinou, bol samotný kostol postavený na druhom nadzemnom podlaží a okolo neho vznikol umelý kopec. Vďaka tomu dnes môže prezentovať to najhodnotnejšie, čo sme v regióne v minulosti dosiahli. 

Autor: kurátor Mgr. Roman Brezina

Zdroje: 

Archívne materiály uložené v zbierkach Národopisného múzea Liptovský Hrádok

PUŠKÁR, Imrich. Aktuálne otázky pamiatkovej starostlivosti v Liptove.
In KUFČÁK, Emil – POVAŽANOVÁ, Valéria – PAVLÍK, Ján – PETRÁŠ, Milan. Liptov 1 – Vlastivedný zborník. Martin 1970.
PUŠKÁR, Imrich. Vývoj názorov na dokumentovanie a záchranu pamiatok v oblasti vodného diela Liptovská Mara.
In HRUŠOVSKÁ, Marta (zost.). Monumentorum Tutela – ochrana pamiatok 12. Bratislava 1987.